Písanie je pre mnohých ľudí niečo ako odpútanie sa od reality, ale v mojom prípade je to skôr snaha o to, aby som veci, v ktorych nemáme častokrát tak celkom jasno, uviedla na správnu mieru...
Ten pocit som prvýkrát pocítila asi ako dvanásťročná, keď som začala svojich rodičov obťažovať mnohými otázkami, na ktoré ani oni sami nevedeli odpovedať.
Začala som teda odpovede na otázky hľadať v knihách, medzi priateľmi a stále mi niečo nedalo pokoj. A tak som začala písať. Najskôr to boli len krátke úryvky, ktoré som si písala len do svojho denníka, no neskôr vznikali niekoľkostranové príbehy so zložitým dejom a osudmi postáv. Postupne som sa začala venovať aj básničkám, ale s pribúdajúcimi roky mali čoraz smutnejší obsah, tak som poéziu prenechala ľuďom, ktorí ju milujú v snahe odpútať sa od tých zvláštnych pocitov, ktoré som pri písaní mala.
Moje názory na veci a odpovede na otázky sa menili spolu s mojím vekom a zmenou školy, dvanásťročné dievča vyrástlo a s ním aj jeho sny, ambície a chuť písať. Dúfam, že budem mať luďom čo ponúknuť a že si radi nájdu chvíľu času, aby sa zastavili a zamysleli sa nad tým, ako veci vidím ja, a či to, o čo sa tak dlho snžím, je naozaj správne a prináša to svoje ovocie.